My Life

Január 2010

-Laura! Včera večer bol u nás zlodej ,ja som ho počula ! Moja mama ani otec mi neveria   lebo oni spali a ja som ponocovala …
-Ja ti verím. Neboj sa . A nič sa ti nestalo ? Si v poriadku ?
-Áno som …
-A kto to bol ? Máš nejaké tušenie alebo tak ?
-Neviem ale myslím že sa vráti …
-A ako sa k Vám dostal ?
-Babina nechala otvorené okno.
-Okno ?! Prepáč Dominika ale … hm … znie dosť neuveriteľne že by sa nejaký  zlodej k Vám  vkrádal cez okno …
-Ale nie . Ja som už cez to okno liezla von a dnu a dá sa to veď vieš keď som si zabudla kľúče.
-Keď myslíš … 
-Veríš mi ?
-A mám na výber ? … ale áno verím ti …
-Bojím sa že príde aj zajtra.
-To je dosť pravdepodobné ak Vám nič nezmizlo a on niečo hľadal tak sa vráti. Ale neboj sa.   Ja vymyslím ako sa ti nič nestane a aj chytíme toho zlodeja  !
-Tak fajn.
-Takže …  Najprv by si si mala nájsť nejakú skrýšu kde ťa na 100 % nenájde a budeš  na  neho vidieť.
-Dobre.
-Tak napríklad … hm … do kúpelne za práčku ? Hehe …
-Fajn.
-Tiež by si mala na neho nastražiť nejaké pasce alebo tak !
-Áno ! Nad tým som už tiež premýšľala a tiež som už nejaké nastražila. Tak napríklad …

No takže takto nejako vyzerá môj každodenný hodinový telefonát s Dominikou . Vždy sa   máme o čom rozprávať. Nielen o bežných témach ako : chalani, nakupovanie , škola ,   záujmy …  Naše témy sú kúsok iné : nadprirodzené javy …  hehe … , naša úžasná hudobná   skupina ,  moje fascinujúce príhody ktoré sa môžu stať naozaj iba mne   napr. Úžasná  príhoda ako na mňa padali nože, alebo všetky príhody s kobercom  (koberec – prezývka  jedného veľmi zvláštneho ale milého chalana.  ), potom sa často  rozprávame o filme ktorý  chceme natočiť a tak ďalej . Asi už každý z týchto našich tém na  rozhovory pochopil že  sme   kúsok viac trafené.

No dobre tak ale sa vráťme k Dominike a k tomu záhadnému zlodejovi.
Aj druhý večer  Dominika počula zvláštne zvuky... ľudské kroky.... Pozrela sa okolo seba ale   videla iba tmu. Zrazu cítila že za ňou niekto stojí. Znehybnela. Zatvorila oči pričom cítila  že sa  niečo okolo nej pohybuje. Zrazu sa rozleteli dvere na jej izbe ! Dominika otvorila  oči a zakričala .  Stála tam ale iba jej  mamina so slzami v očiach lebo mala pred chvíľou  taký istý pocit že za  ňou niekto alebo niečo stojí ako Dominika.

Keď mi to Dominika rozprávala som pochopila že to čo za ňou  stálo  to čo počula nebol  človek...  nebol to zlodej ... nebola to ani ľudská bytosť.

Marec 2010

Na príhodu so zlodejom sme s Dominikou už aj zabudli. Bola som u nej doma. Pozerala som   sa  von z okna. Stmievalo sa. Ulice boli prázdne. Fúkal príjemný jarný vetrík. Stromy sa v jeho   dlaniach jemne pohybovali zo strany na stranu . Cítila som sa veľmi pokojne ako keď dlho   cestujete v aute a potom si v noci ľahnete do postele.
,, Laura už som sa osprchovala. "zakričala na mňa Dominika z kúpelne. Potom rýchlo pribehla v župane ku mne do izby a začala niečo rozprávať. Ja som ju ale nepočúvala .Bola som vo svojom svete... Premýšľala som. Keď ma zrazu niečo vytrhlo z mojich myšlienok. Dominika prestala rozprávať. Začuli sme zvláštne zvuky. Po chvíli som zo seba potichu dostala von ,, Znie to ako ľudské kroky..." Keď som povedala túto vetu Dominika sa strhli . Videla som na nej zmes pocitov ... strach...úzkosť...napätie...
Tie kroky sa k nám blížili. Zavrela som si oči a zhlboka sa nadýchla. Zvuky silneli stále viac a viac a napätie v miestnosti tak stúpalo že som sa ho mohla až dotknúť ale zrazu nastalo ticho. Počula som ako mi bije srdce. Pomaly som otvorila oči. Domča vedľa mňa už nebola. Niekto sa ma zo zadu dotkol. Cítila som jeho dych. Cítila som jeho telesné teplo. V hlave mi zrazu nastal chaos a nevedela som čo mám robiť... Zachrániť sa ? Ale ako ? Mám utiecť? Mám zachrániť Dominiku ? Mám čakať že čo sa bude diať a dúfať že z toho vyviazneme živé ?

Po chvíli som vstala a v strachu som sa obzrela okolo seba. Na stenách boli krvavé tiene . Prudko som sa otočila. Stuhla som … Za mnou na zemi ležala Dominika. Stál nad ňou jeden z tieňov, v ruke držal nôž a mieril ním na Dominiku. Zajačala som . Len krátko sa na mňa pozrel a ja som to využila , hodila som sa na Domču. Cítila som prudkú bolesť ako ma prebodol nôž. Spadla som na zem. O chvíľu už nado mnou stála s plačom Dominika a utešovala ma že ja to zvládnem, ale ja som vedela že už je neskoro. Sťažka som sa premáhala aby som si ešte nechala otvorené oči ktoré sa mi pomaly zatvárali. Premáhala som sa aby som si sadla, zhlboka sa nadýchla, niečo povedala... ale márne, bol to ako súboj s mojím telom ktorý som ja na plnej čiare prehrávala. Ešte posledný raz som sa pozrela na Dominiku a oči sa mi už celkom zatvorili .

Jún 2010
Zobudila som sa v nemocnici. Strašne ma bolela hlava. Pomaly som si otvárala oči . Sedela vedľa mňa Dominika a pozerala sa na zem.
,,Domča … ehm … čo sa stalo prečo som tu ?“
Dominika ako by náhle ožila ,, Laura ! Ty žiješ ! “, a silno ma objala.,,Myslela som si, no my sme si mysleli že si … “odmlčala sa. ,, Ale to je jedno! Hlavné je že si v poriadku!“ , povedala a znovu ma objala.
,,A čo by mi malo byť ? Prečo som tu ? Čo sa deje ? “
Otázky sa zo mňa priam sypali. Domča sa na mňa smutne pozrela a vyrozprávala mi celý príbeh čo sa udial . Najprv som jej neverila ale potom som si začala pomaly spomínať.

O pár týždňov ma pustili z nemocnice. Doteraz sme neprišli na to čo sa u Dominiky stalo.   Zostane to navždy nevyriešenou záhadou... alebo nie ?